Pravdivý príbeh slávneho futbalistu José Roberta da Silvu, známeho ako Zé Roberto.
Ktorá krajina je najviac preslávená futbalom? Správne, Brazília! Mnohí z najlepších futbalistov sveta pochádzajú práve z Brazílie. Niektorí z nich zažili skutočné dobrodružstvo, kým sa stali slávnou futbalovou hviezdou. Časť z nich totiž pochádza z chudobných štvrtí veľkomiest, ktoré volajú „slumy“ alebo „favelas“. Život v týchto častiach je tvrdý a nebezpečný.
Zábava s futbalom
„Pozor, Carlos, chytaj!“ zakričal José na svojho priateľa, ale tentoraz bola strela príliš silná. Lopta preletela ponad Carlosa a vpálila presne do stánku s ovocím… a hneď spustila lavínu – kopa manga a pomarančov sa rozkotúľala po špinavej ulici. „Utekajme! Rýchlo preč!“ zvolal Carlos. – „Prečo si tú loptu nechytil? Z teba nikdy nebude dobrý brankár!“ pustil sa doňho José trochu nahnevane a zároveň sa tešil zo svojej silnej strely. Tučná trhovníčka bežala za chlapcami, pritom prskala a nadávala, ruky mala zaťaté v päsť a divo nimi rozhadzovala. „No počkajte, vy lotri! Keď vás chytím! Vy a ten váš hlúpy futbal!“ Ale Carlos a José už dávno zmizli v úzkych uličkách.
Zastali pred starou chatrčou z vlnitého plechu, ktorá stála na hromade starých pneumatík. Potrebovali sa vydýchať. Obaja mali asi trinásť rokov, tmavohnedú pokožku a vlasy čierne ako uhoľ. „Počuj, kamoš, to bola ale strela!“ žasol Carlos nad svojím priateľom. „Škoda len, že sme prišli o loptu,“ zamrmlal. Carlos mykol plecom: „No a? Tak si vyrobíme novú.“ Pretože vec, ktorú oni dvaja nazývali „futbalovou loptou“, bola len guča zhúžvaných igelitových tašiek a rôzneho iného odpadu, okolo ktorého bola povrazom omotaná ďalšia igelitová taška. Ale dalo sa s tým celkom dobre hrať!
José sa zamyslel: „Dnes večer hrá znovu FC São Paulo! Mohli by sme sa tam ísť pozrieť.“ – „Čo si? Bez peňazí?“ odvetil Carlos. – „Neboj sa! Viem o jednej diere v plote, cez ktorú sa dostaneme na štadión.“
Tajne na futbalovom zápase
Večer sa obaja chlapci nenápadne pretisli cez dav stojaci pred štadiónom. Plán sa podaril. Strážnici nič nespozorovali. Nakoniec sa ocitli v hľadisku obrovského štadióna, na ktorý sa zmestilo až 80 tisíc ľudí. Bol to napínavý miestny zápas – FC São Paulo proti Portuguesa São Paulo. Množstvo divákov burácalo nadšením pri každom vydarenom kope.
Iba José bol na počudovanie ticho. „Čo je s tebou?“ chcel vedieť Carlos. „Nepáči sa ti to?“ – „Ale áno! Ale, vieš, Carlos, zdá sa mi to trochu čudné: Všetci títo diváci jasajú tak, akoby tie góly strelili sami. A pritom sa iba prizerajú. Na rozdiel od nich, ja by som bol oveľa radšej priamo v hre – tam dole na trávniku. Chcel by som byť hráčom, a nie iba divákom.“ Josého tmavé oči sa zablysli. „José, prestaň, to nemyslíš vážne! Ty si ale rojko! Netreba to preháňať. Úplne stačí, keď to budeme vidieť takto z diaľky, tak ako všetci ostatní.“
Nočný návrat domov
Neskoro večer sa museli chlapci vrátiť späť do svojej štvrte na východe São Paulo. Nebývali priamo v slumoch, ale hneď vedľa nich. V tejto chudobnej štvrti nebolo na uliciach žiadne pouličné osvetlenie. Úzky kosáčik mesiaca vrhal slabé svetlo na krivolaké uličky. Bolo to miesto, kde už mnohí ľudia prišli o život. V Josém a Carlosovi sa stupňoval strach. Tam! Chlapci sa strhli. Nevykríkol niekto? V diaľke bolo počuť niekoľko výstrelov. Niekde zavíjali sirény policajného auta. Kroky chlapcov sa stále zrýchľovali, ich srdce búšilo stále rýchlejšie. José vyslal k nebu bleskovú modlitbu: „Dobrý Bože, pomôž!“ „Zvláštne,“ pomyslel si na chvíľu, „prečo sa vlastne modlím vždy len vtedy, keď mám strach?“ A prečo by ho mal Boh vôbec vypočuť, keď tak často kradol a robil zlé veci?
Otázka pre teba: Boh určite počuje iba modlitby dobrých ľudí. Alebo je to inak?
José sa o Boha vlastne vôbec nestaral. Veril, že Boh existuje. V Brazílii tomu veria takmer všetci ľudia. Ale že sa Boh o neho, Josého, celkom osobne stará a že ho má rád, to si nevedel predstaviť.
Konečne mohli v bledom mesačnom svetle rozoznať obrysy niekoľkých chatrčí, ktoré im pripadali povedomé. Dokázali to, boli doma. Z Josého perí vyšiel výdych úľavy. Rozlúčil sa so svojím priateľom a podišiel ku vchodu svojej chatrče. Tu býval vo veľmi skromných pomeroch spolu so svojimi rodičmi, piatimi súrodencami a troma synovcami. Veľmi opatrne, tak, aby sa ostatní nezobudili, otvoril dvere.
Josého rodina bez otca
Ale čo sa stalo? V rohu malej izby, úplne vzadu, plápolala malá lampa a za ňou sedela schúlená jeho mama a – plakala! Veľmi ticho, tak, aby nerušila spiace deti. José sa zľakol. Plakala kvôli nemu? To určite nie. Pretože nebolo nič nezvyčajné, že z času na čas zostal večer vonku.
„Mama, čo sa deje?“ Odpovedala, či skôr len zavzlykala: „Otec odišiel.“
José bol smutný, aj keď nie veľmi prekvapený. V slumoch São Paulo sa častejšie stávalo, že otcovia jednoducho odišli. Na svedomí to mal väčšinou alkohol. Cachaca, tá hrozná pálenka z cukrovej trstiny, je tam lacnejšia ako mlieko! A mnohí sa snažia utopiť v nej svoje starosti a problémy.
Teraz bola rodina bez otca. Mama si nevedela rady. Veľa plakala a veľa sa modlila.
Mamina premena
Jedného dňa však prišla domov a José ju takmer nespoznal. Vyzerala taká pokojná a zároveň taká šťastná. „Odkiaľ si prišla, mami?“ – „Chlapče, po dlhom čase som bola zase v kostole!“ povedala s tajomným leskom v očiach. „No a? Čo je na tom také zvláštne?“ – „No, vieš, stretla som tam Boha.“ „Čože?“ José zastal celý prekvapený. Ešte malo nejaký čas trvať, kým skutočne pochopí, čo jeho mama prežila. Už teraz však jasne videl, že mama je pokojnejšia, istejšia, radostnejšia. Cítila, že je skrytá v ruke svojho dobrého Pastiera, Ježiša Krista. „Tiež by ste mali veriť v Ježiša,“ odporúčala svojim deťom.
Ale José pre to nemal pochopenie. V jeho partii bolo dôležité niečo úplne iné. Všetko sa točilo okolo futbalu, takže futbal sa stal pre neho akoby bohom, alebo lepšie povedané modlou.
Otázka pre teba: Čo je v tvojom živote na prvom mieste?
Vec, na ktorej ti záleží úplne najviac, tá je tvojím bohom!
A potom tu bolo ešte niečo, čo nadchýnalo chlapcov v jeho štvrti. Drogy! Najprv tie úplne najlacnejšie. „Vezmi si, José. Chceš skúsiť?“ pýtal sa ho jeden z jeho kamarátov. José iba tušil, že to nie je dobré. Rovnako ako to tušil u svojich dvoch priateľov, ktorí sa stávali od drog čím ďalej, tým viac závislými.
Jedného dňa bol José svedkom toho, ako týchto jeho dvoch priateľov zastrelili. Hrozný zážitok! Nie, takto skončiť nechce! Na svojej matke videl, že v živote musí existovať niečo lepšie.
Tajomstvo maminej radosti
„Mami,“ povedal jedného dňa, „už dlho ťa pozorujem. Porozprávaj mi o svojom tajomstve. Odkiaľ berieš tú radosť? Ja tiež verím v Boha, ale u teba je to nejaké iné, skutočnejšie, hlbšie.“ Mama chvíľu rozmýšľala. „Myslím si, že je to takto: ty si vo viere zatiaľ iba divák. Nejakým spôsobom sa jej síce zúčastňuješ, ale priamo v hre ešte nie si. Možno je to podobné, ako je to v tvojom prípade s futbalom. Rád hráš, si fanúšikom našich veľkých klubov, ale nie si členom ich mužstva.“
José ešte celkom nechápal, čo tým myslela. Spomenul si na tajnú návštevu štadióna. Áno, vtedy si uvedomil, že je škoda, že je tam len ako divák. Ale ako to súvisí s vierou? Čo by sa muselo stať, aby sa aj on stal súčasťou toho všetkého?