Raz popoludní Helenka čakala, kým všetky dievčatá s výnimkou jednej opustia triedu a pôjdu domov. „Klárka,“ – zavolala ju, „poď sa pozrieť, čo mám vo svojej lavici.“
„Veď ja viem,“ odpovedala Klárka. „Myslíš, že som nevidela ako všade nosíš túto veľkú ťažkú knihu? Ja však ozaj nepotrebujem tento týždeň počúvať ďalšie kázanie. Už som bola v kostole, ďakujem. Myslím, že je nedôstojné odnášať rodinnú Bibliu preč z jej stáleho miesta. Biblia patrí do kostola!“
„Klárka, poponáhľaj sa!“ Helena trvala na svojom a obratne roztvorila stránky Biblie. „Pozri sa na toto.“ Nahlas prečítala verš Ján 3, 16: „Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul, ale mal večný život každý, kto verí v Neho. „Každý, to znamená aj ty, Klárka. Veríš v Pána Ježiša a v Jeho smrť na kríži? Si si istá, že po smrti pôjdeš do Neba?“
Helenkina misia v škole
V tú noc sa Helena modlila za Klárku. Väčšina ich priateľov chodila do kostola každú nedeľu, pretože si to priali ich rodičia. To, čo robili títo ľudia, bolo pekné, ako keď sa človek umyje a preoblečie do nových šiat. Žiadna z tých dievčat však nevyzerala, že verí v Pána Ježiša ako v svojho Spasiteľa.
Nasledujúce odpoludnie čakala Helenka pri svojej lavici na Klárku, aby mohli zase spolu hovoriť. Klárka bola sústredená a kládla Helene veľa otázok. Nakoniec Klárka povedala: „Helenka, ja chcem, aby mi Pán Ježiš odpustil moje hriechy a žil vo mne.“
„Chcela by si Mu to povedať?“ – spýtala sa Helena. Potom sa obe dievčatá spolu modlili. Keď skončili, boli veľmi prekvapené, pretože zazreli Flóru, ich spolužiačku, ktorá stála vedľa nich.
„Ja som pred rokom poprosila Pána Ježiša, aby mi odpustil moje hriechy,“ – priznala sa Flóra. „Doposiaľ som to nikomu nepovedala. Hanbila som sa. Neviem naspamäť žiadne verše tak ako ty, Helenka.“
„Úplne stačí, keď ľuďom ukážeš niektoré verše v Božom Slove,“ – povedala Helenka. „On urobí už všetko ostatné. Navrhujem, aby sme sa každý deň po škole schádzali a modlili za našich priateľov. Noste si tiež so sebou svoje Biblie a nechávajte ich na svojich laviciach, aby si dievčatá nemysleli, že im hovoríme nejaké rozprávky.“
Onedlho potom prišli k Helene dve dievčatá. „Chceli by sme poznať Pána Ježiša tak, ako Ho poznáš ty,“ – povedali. Pretože Helena bola láskavá a priateľská, chceli aj ony poznať jej Spasiteľa! Čoskoro sa iné dievčatá pridali k modlitebnej skupinke a nosili svoje Biblie do školy. Biblie však boli také ťažké.
„Čo myslíš, že teraz plánujú?“
Jedného sobotného odpoludnia boli Helena a Klárka zabrané do svojej práce v izbe, kde sa šilo. Dvaja Helenini bratia, Daniel a Viliam, ich pozorovali štrbinou medzi dverami. Helena ani nevzhliadla, keď ich počula hovoriť.
„Čo myslíš, že teraz plánujú?“ – šepkal Daniel. To sú dievčatká! Šijú šatôčky pre bábiky.“ „Možno nás chcú zase zavrieť medzi dvojité dvere obývacej izby!“ Viliam sa snažil nehovoriť príliš nahlas, zbadal však krátky Helenin úsmev. Možno na nás zase vyskočia zo skrytého miesta, aby nás vystrašili.“ Skôr než obaja bratia mohli utiecť, vyskočila Helena na nohy a prudko otvorila dvere. „Nikto nebude vylúčený zo Spoločenstva vreckových Biblií!“
„Čože?“ – potriasal hlavou Daniel, zatiaľ čo Viliam sa snažil porozumieť veľkým slovám.
„Pozeraj!“ – Klárka si obliekla šaty a zásteru. Na pravom rukáve priamo pred nimi bolo prišité veľké farebné vrecko s gombíkmi tak, aby sa dali zapnúť.
„Otecko nám prinesie malé Nové zákony, ktoré dáva misia,“ – vysvetľovala Helena. „Budeme ich nosiť vo svojich vreckách kamkoľvek pôjdeme. Tak budeme môcť čítať Božie Slovo, keď budeme hovoriť o Pánovi Ježišovi. Daniel cúvol. „Hm, aha,… to je pekné. Nič však pre nás. Nič pre chlapcov.“
„Prečo nie?“ – opýtala sa Helena, zasunúc jednu z malých knižiek do svojho vrecka.
Spoločenstvo vreckových Biblií
„Otecko hovorí, že muž nosí vo svojich vreckách najmenej 14 vecí.“ Určite tam máte miesto tiež pre Božie Slovo. Teraz ukáž, čo máš vo svojich vreckách, Daniel. Ty tiež, Viliam. Spočítame všetky veci, ktoré nosíte so sebou.“
Chlapci sa chytili na túto zábavu a vyprázdnili svoje vrecká na stôl. Helena počítala. „Dva vreckové nože, tri kľúče, bonbón, pol sendviča, struna, rybársky háčik, tu je viac ako 14 vecí.
„Ukáž, Viliam,“ – popoháňala Klárka Viliama. „Hraj čestne. Vyprázdni všetky vrecká. Pozerajte, tu je bonbón, ceruzky, psí obojok, hlinená gulička, farebné kamienky, kúsok mramoru, tu musí byť aspoň tisíc vecí, Viliam!“
Chlapci sa dali presvedčiť a spoločne so svojimi sestrami chceli byť v klube zvanom Spoločenstvo vreckových Biblií. Tento klub sa nazýval spoločenstvo (liga) preto, že členov tohto klubu spájal jediný zámer – nosiť vreckové Biblie. Prv však ako chlapci prijali Nové zákony, museli prečítať dôvody, prečo nosia túto silu vo svojom vrecku: „Sľubujeme, že budeme čítať každý deň, že budeme s touto knihou svedčiť, že sa budeme modliť za ľudí okolo nás.“
Helenka dala každému z nich Nový zákon.
Prv než Helenka skončila štúdium na strednej škole, malo spoločenstvo vreckových Biblií 60 členov.
Helenkina misia pokračuje
Po ukončení strednej školy Helena začala študovať na vysokej škole v Londýne.
„S Bohom! S Bohom!“ Mávala Helena Klárke, Flóre a všetkým svojim priateľom, ktorí prišli k vlaku.
„Bude nám chýbať naše Spoločenstvo vreckových Biblii!“ – volali všetci. Vo vlaku Helena myslela na všetky tie roky, keď svedčila ľuďom, ktorí neverili alebo nečítali Bibliu. Veľa žien a detí vyučovala o Bohu a často volala do svojho domu skupiny ľudí.
Helen Cadbury sa narodila v roku 1867 v Anglicku. Bola dcérou prezidenta Cadbury Chocolate Company Richarda Barrowa Cadburyho. Ako anglická školáčka pred viac než sto rokmi chcela, aby jej priatelia poznali Ježiša ako Spasiteľa a spoliehala sa na písané Božie Slovo. Svojich priateľov zapojila do čítania a nosenia Nového zákona – a vzniklo Spoločenstvo vreckových Biblií. Helen viedla službu s deťmi a ženami a pomáhala distribuovať Biblie. Keď sa ako mladé dievča vydala za evanjelistu, ktorého Pán používal po celom svete, Spoločenstvo vreckových Biblií začalo svoju cestu až na koniec sveta. Helen zomrela v roku 1969 v Anglicku.